Kone v pustatine

Parky národného ekohospodárstva 

(Plus 7 dní, 2014)

Jánosa Ivána pozná v Bózsve každý. A nielen v tejto dedine v maďarskej časti Zemplínu. Má 89 rokov a už len on jediný je v tomto kraji nažive z bývalých vojnových zajatcov Horthyovského režimu, ktorých po skončení druhej svetovej vojny deportovali do Ruska. Každý z okolia Bózvy už musel aspoň raz počuť jeho reč o zločinoch dvoch bývalých režimov – fašistického aj komunistického, pretože ako rečník vystupuje na všetkých spomienkových slávnostiach miestnych obcí. Čo z neho robí dobrého rečníka? Obratnosť jazyka, znalosť dejín? Predovšetkým osobná skúsenosť obete oboch týchto režimov.

Opäť treba konať

Keď ho vzali na front ku sklonku Druhej svetovej vojny, mal len 18 rokov a nebol vojakom, ale členkom mládežníckej organizácie, ktorá pripravovala mladých chlapcov na vojnu. Nebojoval na správnej strane a tak za to strávil štyri najkrajšie roky mladosti v ruských zajateckých pracovných táboroch – deportovali ho do Karélie pri Baltskom mori. 

Po návrate v roku 1948 dostal opäť nálepku nepriateľa režimu – zo dňa na deň sa z „vojnového zločinca“ stal „kulak“. Za mrežami, hoci tentoraz len na pár týždňov, sa ocitol znovu. Vzoprel sa príkazu komunistickej strany nezasiať svoje pole, ktoré by inak tento rok ostalo neobrobené. 

„Povedali mi, že ho nesmiem obrobiť. Čo to je za nezmysel, povedal som si vtedy, veď aj keby mi to pole zobrali o pol roka, mali by ho aspoň aj s úrodou! Ale vzoprel som sa príkazu, a hneď som sa stal nepriateľom režimu,“ hovorí. 

V roku 1960 jeho rodine všetku pôdu zobrali a on pracoval celý život ako robotník v stavebných závodoch. Po roku 1989 začal znovu hospodáriť.

Nedávno sa jeho meno objavilo v médiách znovu. On sám je veľký stúpenec vládnej strany Viktora Orbána, predsa ho citoval maďarský opozičný ľavicový denník Népszabadság: „Prehrali sme všetky vojny, všetky naše revolúcie boli potlačené. A teraz nám chcú zobrať ešte aj to málo pôdy, čo nám zostalo. To nesmieme dovoliť!“ Povedal rázne na zhromaždení gazdov a starostov, ktprí sa zišli, aby spolu prebrali správy o tom, že im vraj majú vyvlastniť 2000 až 2500 hektárov pôdy v prospech Aggteleckého národného parku.

Hospodáriť prírodne

Toto chránené územie sa začína tam, kde krasové pohorie na juhu Slovenska stráca prívlastok „Slovenský“ a Národný park Slovenský kras prechádza za hranicou plynule do Aggteleckého národného parku. Obe územia tvoria jeden prírodný celok – najrozsiahlejšie krasové územie planinového typu v strednej Európe. Jaskyne na oboch stranách hranice boli v roku 1995 spoločne zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Slovenský turista pri potulkách týmto územím nemusí nutne skončiť pri jaskyni Domica, ale môže pokračovať ďalej na juh. Pri prechode hranice si spolu s dojmami z malebnej jaskyne zrejme povezie aj spomienku na obludnosť architektúry tamojších turistických budov. 

O pár kilometrov ďalej v Aggteleku si všimne rozdiel: široko-ďaleko nič podobné nenájde, žiadne fabriky ani rušné cesty, žiadne veľké obrobené polia. Len zrekonštruované pôvodné dedinské budovy, prírodu, lúky. Polia akoby tvorili časť prírodného prostredia. Za tento ráz krajiny môže filozofia maďarských národných parkov: ochrana prírody je spojená s tradičným hospodárstvom a obnovou tradičných sídiel.

Idyla na pastvinách

Ak pôjdete ešte zo dva kilometre na juh, môže sa presvedčiť aj o tom, ako sa dá v národnom parku hospodáriť vo veľkom. V Žrebčinci v Jósvafő nájdete 200 koní plemena huculov pasúcich sa vo voľnej prírode na 300 hektároch chránených lúk.

Stádo sa z 50 koní rozrástlo na 200 za sedem rokov. Práve toľko rokov sa v Maďarsku realizuje Európskou Úniou schválený Nový plán rozvoja vidieka, ktorý počíta s revitalizáciou tradičného hospodárstva a chovom tradičných plemien na území národných parkov. 

Žrebčinec patrí pod správu Aggteleckého národného parku. Hucul je nenáročné plemeno, celú zimu je vonku, a na noc kone chodia do polokrytej spoločnej haly. Vlastné boxy a krytú stajňu má len asi zo dvadsať šampiónov, ktorých trénujú na preteky, do záprahov, alebo na jazdeckú šou pre turistov. 

Dozvedáme sa, že 90 percent obyvateľov Jósvafő zamestnáva národný park, ktorý samozrejme dopestuje aj všetko krmivo pre kone. Ba čo viac, aj malým gazdom, ktorí sa dohodli s národným parkom na spolupráci sa začína dariť. 

Problémy nie sú ani s lúkami, ktoré vlastnia súkromníci. Národný park má ich súhlas a tak majú kone na pastvu celistvé územie 300 hektárov. Pešia turistika, jazda na koni, návšteva jaskýň, ochrana prírody a pestovanie tradičného poľnohospodárstva – to všetko sa zmestí do definície národného parku spravovaného Ministerstvom vidieka.

Pravda, aj na Slovensku sa na Muránskej planine chovajú kone podobne vo veľkom vo voľnej prírode pod správou štátnych lesov. Maďarsko však dokázalo rozvinúť tradičné hospodárenie v národných parkoch a skombinovať rozvoj vidieka s ochranou prírody a eurofondami do takej miery, že nám na Slovensku sa o tom ani len nesníva. V uplynulých siedmich rokoch do posledného centu využilo všetko, čo EÚ poskytovala na ochranu prírody – 25 miliárd forintov (87 miliónov eur).

Obavy

O niekoľko desiatok kilometrov južnejšie, kde sa v údolí uprostred lesov nachádza aj Bózsva, však už idyla medzi prírodou, obyvateľmi a štátom podporujúcim obnovu tradície nie je taká nerušená. 

Tu, v Zemplínskom chránenom okruhu rovnakého národného parku panuje neistota. Rozšírila sa fáma, že 2000 až 2500 ha územia chce NP vyvlastniť, čo mu vraj zákon umožňuje. Denník Népzsabadság informoval o decembrovom zhromaždení, keď 14 gazdov podpísalo petíciu, aby zabránili vyvlastneniu ich pôdy. Lenže nikto sa nechcel stať ich hovorcom. Nikto až na toho, kto na zhromaždení prehovoril prvý.

 „Mám kontakty medzi poslancami a dostal som za úlohu preveriť, čo je na tom pravdy. Volal som im, zisťoval som a oni ma ubezpečili, že gazdom nič nehrozí,“ povedal Iván János. Národný park by pôdu chcel, ale nie je to vraj iniciatíva zhora, povedal nám medzi štyrmi očami. 

Udalosti teda znovu vtiahli tohto 89-ročného veterána, a on sa úlohy reprezentovať gazdov rád zhostil. „Kým žijem nebudem voliť komunistov, lebo socialisti sú potomkami komunistov. Ale keď vláda dopustí, že nám budú násilne zobrané pozemky, tak musí odstúpiť,“ povedal nám k aktuálnej politike štátu.

Hospodár

Keďže sa na živote Jánosa Ivána tak kruto podpísala história 20. storočia, hospodáriť mohol začať až po roku 1989. Aj to len vďaka tomu, že k odškodneniu za skonfiškovanie poľnohospodárskej pôdy si mohol pripočítať aj odškodnenie za to, že bol vojnovým zajatcom. 

V lese ťaží drevo a musí plniť limity národného parku. „Nevidím dôvod prečo by nám mali lesy vziať. Veď dokážeme zabezpečiť potrebnú ochranu prírody!“ 

Hospodáreniu veľkých národných parkov János Iván celkom nerozumie ale je si istý v jednom: že svet dediny zaniká, tradícia bola prerušená, čas sa nedá vrátiť, aj keby vláda donútila celý štát správať sa ekologicky. 

„Môj otec mal 12 hektárov pôdy, 3 hektáre lúk, 10 hektárov pasienkov a 25 hektárov lesa. Mával vždy okolo 15 kráv. Raz nám vyhorela stodola a za pár volov nám ju znovu postavili, takú mal vtedy dobytok cenu,“ hovorí. 

Potom prišla vojna, a štyri kravy si zobrala armáda. Po nej nastal skutočný koniec sedliackeho života. „Komunisti nás označili za špinavých kulakov, nás, ktorí sme tvrdou prácou zabezpečovali obživu pre celý národ!“ 

Vláda žiadala čoraz vyššie dávky a dane – nie raz, ako pred vojnou, ale štyri razy do roka. „Platili sme dokonca aj mierovú daň!“ Kolektivizáciou v roku 1960 nastal definitívny koniec, rodine vzali všetok majetok. 

Jánosovi Ivánovi ostal iba rodičovský dom postavený v roku 1937 a dodnes v ňom býva. „Starý sedliacky život zaniká a dediny sa vyľudňujú. Kým pred vojnou tu žilo 590 ľudí a chovali 300 kusov dobytku, dnes tu žije iba 200 ľudí, ktorí nemajú žiaden dobytok,“ hovorí.