Arborétum moruší v záhrade

V poslednom období často počujem o Pukanci. Tu vznikol patent na „tradičný“ slovenský cestovinový „fast food“ párance, ktoré poznám nielen z farmárskych trhov
z okolia Banskej Štiavnice, ale napríklad už aj z Trnavy. Je to jedna z mála obcí, ktoré majú vlastný pravidelný farmársky trh – Vinohradnícko remeselný trh v Pukanci. Tu má vinice Miroslav Bahna, majiteľ Vinocentra v Banskej Štiavnici, s ktorým som nedávno robila rozhovor. A od svojho bývalého kolegu viem o jednom z mála výrobcov drevených sudov, ktorý je tiež z Pukanca.

A ja ho teraz poznám aj ako domov Stanislava Strošku, jediného pomológa – amatérskeho, ktorý sa venuje iba morušiam. Pestuje ich a rozmnožuje, vyrába z nich chutné aj liečivé veci, zachraňuje staré druhy tohto ovocia a stará o tunajšie morušové sady – chránený prírodný výtvor.

Pukance sa nachádzajú sa na mieste, kde končia mierne pahorkovité polia posiate päťkombináciou obilie-repka-kukurica-repa-slnečnica a začína sa horský ráz krajiny s lúkami, lesmi a miestami s ovocnými sadmi. Je tu viac pôvodných chalúp ako v okolitých dedinách, ale aj viac upravených verejných priestorov vytvorených pre posedávanie na lavičkách, ktoré by im mohlo závidieť aj okresné mesto Levice.

Z jedného priestranného s výhľadom na hrebeň hôr vidno aj banskoštiavnickú Kalváriu. Má banskú aj morušovú cestu a je východiskom turistických chodníkov do Štiavnických vrchov. Donedávna mal Pukanec aj vlastné kúpalisko. „Postavili sme si ho dedinčania sami v akcii Z, ale odkedy ho obec predala súkromníkovi chátra,“ spomína si môj hostiteľ Stanislav Stroška.

Trnavská neprávom

Sitno vidno aj z jeho záhrady – arboréta. Moruší je tu okolo 60, väčšinu z nich zasadil sám, avšak najstaršia, „trnavská“ tu stála už keď sa sem prisťahoval pred 17 rokmi. Je čierna a jeho meno nenesie, hoci by mala, alebo by sa mala volať aspoň pukanská, nie trnavská.

„Keď dendrológ z Trnavy objavil nový druh moruše v Dolných Orešanoch, do pomológie ho zapísal pod názvom trnavská. Je to však ten istý druh, aký mám v záhrade – a to je pukanská viničná,“ opisuje. V názvoch je zmetkov ešte oveľa viac. „Nielenže trnavská je tá istá ako pukanská viničná, ale aj záhorská je pukanská a turecká je trnavská a teda tiež viničná pukanská. Keď ma navštívil známy pomológ, ďakoval mi, že si konečne dokázal urobiť v jednotlivých odrodách jasno,“ usmieva sa.

V záhrade prevažuje škôlka a mladé stromy – tie najstaršie moruše rastú v neďalekých Devičanoch a Bátovciach – niektoré viac ako storočné. Aj o tie sa stará a spracováva ich ovocie.

Ovocie aj drevo

Komcom júna moruše práve dozrievali a tak som sa nielen kochala pohľadom na sad, ale aj ochutnávala: moruše čierne, červené, ružové aj biele. „Verím, že tento rok zarodia lepšie ak vlani. Ale nechcem nič prorokovať dopredu, stačí jedno krupobitie a popadajú, alebo môže prísť daždivé obdobie a splesnivejú,“ hovorí.

Do roka nazbiera okolo 300 kíl z tohto ovocia – vzácneho preto, že sa morušové stromy hromadne vyrubovali v uplynulom období. „Keď je sezóna, vstávame ráno o piatej, doobeda oberáme ovocie zo stromov, ktoré potom poobede hneď spracovávame.“

Nielen v sade, ale aj v dome je moruša všadeprítomná – ako drevo, z ktorého sú sochárske výtvory i nábytok. „Drevo má peknú kresbu, vyhľadávajú ho sochári a je vhodný na nábytok, nejde doň huba.“ V predsieni má stoličky z morušového dreva. „Kamarát mi za ne ponúkal 100 eur za kus. Ale čo sa budem na tých sto eur pozerať, alebo si na ne sadnem?“ usmieva sa.

Poslanie

K morušiam cíti vzácne predurčenie – keď mal desať rokov, sníval o tom, že raz bude mať dom a v záhrade studňu a morušu. „Keď som bol malý, rodičia si prenajímali za 70 korún morušu na sezónu, aby ju mohli oberať a ovocie zavariť. Raz prišla k nám pani, od ktorej sme si strom prenajímali a povedala, že už by svoj sad rada niekomu prenechala. Boli sme tam traja bratia a ona ukázala rovno na mňa, že vraj tento by sa na to hodil,“ spomína S. Stroška.

Stará pani už určite nežije a nevie ani, čo sa stalo s jej stromami. Moruše sa mu stali osudom až o pár rokov neskôr. Vybral si povolanie zámočníka. Potom prišli ťažké zdravotné problémy, prežil klinickú smrť. Zotavil sa.

Keď išiel do čiastočného invalidného dôchodku rozhodol sa, že svoj čas venuje morušiam. „S odstupom času mi veľa ľudí povedalo, že som sa mal vrátiť, lebo tu mám poslanie.“ Stal sa naplno „morušiarom“, neviem, či sa nájde ešte jeden človek na planéte s takýmto povolaním – poslaním.

„O morušiach neexistuje žiadna pomológia, nedalo to naštudovať, musel som na všetko prísť sám metódou pokus-omyl. Za nejaké tie desaťročia som sa o týchto stromoch naučil toľko, ako nevie žiaden známy odborník v pomológii,“ hovorí. Dôkazom toho je napríklad Wintonova moruša, strom s príbehom.

Strom s príbehom

Vo svojom sade má aj vzácnu Wintonovu morušu, aká rástla v Anglicku v záhrade Sira Nicholasa Georgea Wintona, ktorý v roku 1939 zachránil 669 židovských detí z bývalého Česko-Slovenska. Jedna taká dnes rastie aj v pražskej botanickej záhrade v Tróji – a na štítku je aj meno Stanislava Strošku. Vďaka nemu sa totiž po mnohých neúspešných pokusoch podarilo túto morušu rozmnožiť.

Patrik Pašš, autor scenára k dokumentárnemu filmu Sila ľudskosti – Nicholas Winton i hranému dokumentu o jeho živote Nickyho rodina, objavil storočnú morušu s obrovskými plodmi v záhrade Sira Wintona, keď u neho zbieral podklady k scenáru. Spojil sa s profesorom Ivanom Hričovským, známym pomológom. Prvé pokusy vrúbľovania zlyhali.

„Potom profesor Hričovský zavolal mne, svojmu kamarátovi. Ja som im dal inštrukcie: Používajte sterilné nástroje. Zoberte vrúbeľ z južnej strany kmeňa… Letecky a kuriérom mi potom prišlo 20 vrúbľov. Dva boli suché a tri zlomené. Naštepil som teda 15 a z nich sa ujalo päť. Mal som tretinovú úspešnosť, ale to bol veľký pokrok, keďže predtým bola úspešnosť nulová,“ rozpráva S. Stroška príbeh Wintonovej moruše.

Jeden stromček potom daroval Hričovskému, jeden Paššovi do Anglicka a tri si nechal. A z tých troch jeden v roku 2014 Nicholas Winton priniesol do Prahy ako dar pri príležitosti svojej poslednej návštevy pred smrťou v roku 2015. Dnes je vysadená v botanickej záhrade Trója v Prahe.

Z celého sveta

V arboréte má aj dve pekne urastené japonské moruše, ktoré majú listy večšie ako dlaň. Zbiera ich od júla do augusta a suší na čaj, liek na cukrovku. „V Japonsku na ostrove Honšú z listov tejto moruše vyrábajú liek zuccarin na cukrovku a vozia ho do celého sveta,“ opisuje vzácnosť týchto listov a dodáva, že má známeho, ktorý si vďaka jeho čaju prestal pichať inzulín.

Potom tu má moruše pôvodom z Turecka, Francúzska, Spojených štátov a samozrejme z Čiech. „Tento podpník je z Afganistanu z výšky ako vrchol Gerlachu. Tam rastie iba ako krík,“ pýši sa jedným unikátom.

Liek na všetko

Stanislav Stroška má vlastný názor aj na históriou pestovania moruše v našich končinách: „Nepriniesli ju Turci, v čase tureckých nájazdov tu už dávno boli. Je oveľa pravdepodobnejšie, že k nám prišli s Nemcami, ktorí tu zakladali banské mestá.“ Podľa neho o moruši hovorí aj Biblia: „Keď nebudú žiadne lieky, bude jeden strom, ktorý bude liečiť všetky neduhy,“ snaží s rozpamätať na citát z Biblie, ktorý podľa neho hovorí o práve moruši.

Plody – najmä tie čierne, sú vraj lepším liekom pre onkologických pacientov ako napríklad čučoriedky. Sú chutné ako kompót, džem aj sirup – limonáda z neho je vynikajúca, ako som sa mohla presvedčiť. Vzácne sú semiačka, ktoré maceruje v liehu a vyrába z nich tinktúru – silný životobudič: stačia tri kvapky na desať kíl váhy a ste ako znovuzrodení.

Olej z listov pri masáži vyťahuje z tela ťažké kovy. Pálenka vraj vylieči aj vred na dvanástorníku alebo hrubom čreve. Je veľmi vzácna, pretože na 1,3 litra pálenky treba desať kíl moruší. Kôra, keď sa 1-2 hodiny povarí, je výborným liekom proti hnačke.

Všetku túto zázračnú medicínu vyrába sám – vo fľaške s masážnym olejom sa vyníma ľalia, kúsok dreva pálenku sfarbil do hneda. „Do pálenky som dával najskôr drevo, ale potom mi niekto hovoril, že najllepšia je s koreňom. Tak vždy keď nejaký strom presádzam, odstrihnem si kúsok koreňa,“ opisuje. A liečivý je aj samotný strom: „Keď si pod neho ľahnete, nabije vás pozitívnou energiou.“ V dvoch poldecových fľaštiškách kách si odnášam dva superlieky – olej a životabudič.

Prečo moruša mizne

Môj otec si ešte spomína na veľkú ružovú morušu na dvore v Chanave, kde vyrastal. Oberali ju tak, že pod ňou rozprestreli plachty, chlapci vyliezli na strom a zatriasli konármi. Jednu ružovú od Rimavskej Soboty má aj Stanislav Stroška – ktovie, možno ten istý druh. Už sa to nedozvieme, morušu vyťali. Kedysi bola v Chanave na každom dvore, dnes nie je v dedine ani jedna.

Prečo? Možno tienila a špinila dvor… „Veľa moruší vyťali, keď vymysleli umelý hodváb, lebo ako hostiteľka priadky morušovej stratila význam.“ Preto v sebe cíti S. Stroška poslanie šíriť osvetu o tomto strome – a darí sa mu to. Do jeho súkromného arbotéra, ktoré zveľaďuje sám bez akýchkoľvek príspevkov, príde ročne aj 700 ľudí – odborníkov, detí zo škôl i individuálnych záujemcov. Vrúble a stromky aj predáva – a tým sa zasluhuje o rozšírenie moruše.

Má ešte jeden sen: rád by sa dožil zákazu výrubu týchto stromov na Slovensku.