Všetko je dnes iné, ako keď som do Chanavy chodievala k babičke na prázdniny. Nezažila som, ako sa tu hospodárilo pred vojnou, ako päťdesiatnička si pamätám len „družstevné“ obdobie. Na otcovej rodnej dedine i tak vidím, ako sa vidiek mení.
Chanava má kostol a faru cirkvi reformovanej (Kálvínskej), cintorín, futbalové ihrisko, škôlku, obchod s potravinami, zmrzlináreň, a samozrejme krčmu. Objekty bývalého družstva chátrajú – časť maštalí s priľahlými pozemkami si prenajíma chovateľ dobytka. V Bielom dome, ako tu volajú niekdajšiu stranícku centrálu, sú byty s nízkym štandardom. Starostovia posledných rokov sa o rozvoj veľmi nezasužili, ale veľa vecí urobil najväcší miestny podnikateľ Štefan Juhász.
V kaštieli Hanvaiovcov je dnes dom seniorov, zrenovoval ho a prevádzkuje podnikateľ Štefan Juhász. V druhom kaštieli Zsoldosovcov je stále kultúrny dom, miesto niekdajších tancovačiek, ale nedeje sa tu takmer nič. Len miestni Rómovia tu usporadúvajú svoj vlastný kultúrny festival. O ňom ešte bude reč.
Neďaleko kaštieľa Hanvaiovcov je park sôch miestneho umelca Aladára Igóa, ktorý zomrel pred pár rokmi. A popri ňom, ukrytá medzi stromami, je hrobka rodiny Hanvaiovcov, zemanov, ktorým kedysi patril kaštieľ. Nič z toho v bedekroch nenájdete, turista sem nepríde, iba občas sem zablúdia tí, čo prišli navštíviť svojich príbuzných
v domove sociálnych služieb.
Na fare v 19. storočí pôsobil ako kňaz maďarský básnik Mihály Tompa. Jeho báseň
o pašovej studni (Basa Kútja) – balada z tureckých čias – hovorí o studni, kde vraj tureckí vojaci uniesli miestnu dievčinu. Studňa stále existuje, ale dlho by ste ju museli hľadať v záplave náletových drevín. Okolo je malebný pahorkovitý kraj – vinice
i ovocné sady sa zmenili na húštinu. Mihály Tompa je pochovaný na miestom cintoríne a na fare má pamätnú izbu.
Okrem pár malých hospodárov tu funguje eseročka Istvána Juhásza, ktorá vznikla na troskách bývalého družstva. Obrába rozsiahle pozemky a pestuje komerčné plodiny: najmä obilie a kukuricu. Staré sedliacke domy sú v dedine pompézne, čo svedčí o niekdajšej prosperite.
Otcov rodný dom
Takým bol aj dvojdom, ktorý postavil môj starý otec István László s bratom Andrásom v roku 1921. Ornamenty okolo vysokých okien boli miestami prekryté omietkou, brána do niekdajšieho spoločného dvora pre vozy prekrytá oblúkom je však stále pekná.
Obaja bratia hospodárili na spoločnom dvore. Kým starý otec sa lepšie rozumel zvieratám a prácam na poli, starší András bol šikovný remeselník – mal stolársku dielňu, a trúfam si povedať že bol aj inžinier – samouk. Pozemky si z bratov obrábal každý sám. Mali polia, kravy, kone, ošípané, sliepky, úle, pestovali krmivo, obilie, konope, zeleninu, piekli chlieb, vyrábali tvaroh, smotanu…
V dedine bol kováč, obuvník aj maliar izieb, stolárom si bol každý sám. Starý otec mal tak rád kone, že občas s nimi prespával v maštali, keď mal pocit, že im hrozí nebezpečenstvo: pre chorobu, narodenie žriebätka, či zo strany zlodejov…
Pista László bolo najbežnejšie meno v dedine – bolo ich v 40. rokoch zo desať a väčšina ani nebola v príbuzenskom vzťahu. Starí rodičia tiež chceli dať prvorodenému synovi meno István (Štefan), no na matrike im povedali, „volajte si ho ako chcete, ale zapíšeme ho ako Dezső (Dezider)“. A tak bol ujo Pista vlastne Dezider.
Vojna a kolektivizácia
Počas druhej svetovej vojny Chanavu pripojili k Maďarsku a starý otec musel ísť do armády. Mal ísť do Sedmohradska, ktoré sa Horthyho Maďarsko chystalo anektovať. Železničný konvoj práve vyrážal na cestu, keď niekto prečítal jeho meno. V roku 1940 sa narodil môj otec Béla, štvrtý syn, a to ho oslobodilo od povinnosti slúžiť v armáde, mohol sa vrátiť domov.
Podľa vtedajších zákonov mal byť vlasti prospešnejší, keď bude pre armádu vychovávať svojich štyroch synov. Mal veľké šťastie. Po Sedmohradsku ho mohli poslať na ruský front.
Po Bélovi štvrtom prišiel na svet ešte Ján piaty v roku 1945. Otec sa stal profesorom matematiky – v sedliačine pokračovali v Chanave iba dvaja otcovi bratia Pista a Zoltán.
Po vojne prišli komunisti a agitátori. Starý otec najskôr nechcel vstúpiť do družstva, veľakrát si ho predvolali, vypočúvali, presviedčali. Napokon s obrovským smútkom odovzdali kravy, kone aj pôdu družtvu. V počiatkoch kolektivizácie sa družstvo nedokázalo o zvieratá riadne postarať, mnohé uhynuli kvôli zime a chorobám. Preto umožnili sedliakom z družstva vystúpiť.
Na naliehanie babičky, ktorá prezieravo pochopila, že malí hospodári skončili definitívne, to starí rodičia odmietli. András, dedkov brat, však z družstva vystúpil a ešte pár rokov bol samostatne hospodáriacim roľníkom. Starí rodičia pracovali na družstve.
Chanava ako si ju pamätám z detstva
Starý otec zomrel na rakovinu necelý rok po tom, ako som sa narodila. Nevidel ma, ale tešil sa, že sa synom rodia dcéry – bola som druhá. Báťu Andrása si ešte pamätám ako typického gemerského sedliaka s dlhými bielymi fúzmi v klobúku a s nerozlučnou fajkou.
Krásny sedliacky dvojdom začal strýko Bandi prestavovať v 50. rokoch, no skôr než prestavbu dokončil, usadil sa manželkou v Rimavskej Sobote a zamestnal v továrni. Otočil vchod na druhú stranu, vybúral keramické kachle, osadil okná, ktoré do fasády nepasovali. Niekdajší spoločný dvor ostal Gejzovi a Ilonke, synovi Andrása a jeho manželke. Prestavbu nikdy nedokončili.
V našej polovici domu ostala bývať stará mama a strýko Zolti, ktorý sa nikdy neoženil. Poslednými obyvateľmi niekdajšieho sedliackeho dvora bol Zolti a Gejza – jeho dve deti z Chanavy odišli. Zomrel v roku 2014. Zolti zomrel v roku 2020, ale posledných deväť rokov žil v domove sociálnych služieb. Oba domy kúpili Rómovia.
Vrásky jej vryli do tváre úsmev
Stará mama Júlia sa vždy nesmierne tešila na našu návštevu, pamätám sa na ten nevyčerpateľný vulkán radosti a rozprávania, ktorým nás zahlcovala vždy, keď sme prišli. Chodila v čiernom odeve, ktorý jej nariaďovala miestna konvencia pre ženy – vdovy – prípustné boli iba jemné biele vzory.
Stále ju mám v pamäti ako silnú ženu so zdravou životnou filozofiou – nenávidela lenivosť, výhovorky, sebaľútosť, uhýbanie pred problémami, zahmlievanie pravdy… Bola zároveň veľmi láskavá, hlboké vrásky okolo očí mala akoby sa stále usmievala.
V mladosti bola veľmi pekná a veľa čítala – aj vďaka tomu, že sa kamarátila s dcérou veľkostatkára Hanvaiho. Často ju v kaštieli prijímali, aby jej robila spoločnosť. Chcela byť modernou ženou a vyštudovať za učiteľku – ale sedliacky svet bol tvrdý, nemilosrdný voči dievčenským snom: žena sa má vydať, viesť domácnosť a rodiť deti, študovať jej nedovolili.
Emancipácia vôbec prichádzala do Chanavy pomaly. Keď si Aranka Kasza v 40. rokoch ako prvá obliekla nohavice, ohovorila ju celá dedina. Ťažké to bolo aj s lekárskou starostlivosťou. Pri poslednom pôrode babička skoro vykrvácala, keď rodila s babicou. Asi by sa tak naozaj stalo, nebyť otcovho krstného otca, ktorý uštval kone, aby
z kúpeľov v susednom Číži priviedol lekára. Bol jediný, kto si uvedomil, že to je nevyhnutné. Keď sa však babičke noha zlomila v členku, k lekárovi išli neskoro. Noha sa jej nikdy dobre nezrástla.
Otec spomína, ako babičke všetko, čo zasadila, rástlo a kvitlo pod rukami, že mala v sebe vzácnu energiu plodnosti, ktorú ako keby rozdávala aj rastlinám. I dnes mám skriňu plnú jej ručných prác – obrusov, utierok i dekorácií na steny z hrubého plátna, ktoré sama tkala aj vyšívala. Pristupujem k nim s posvätnou úctou a používam iba pri výnimočných príležitostiach.
V časoch, keď ešte mali kravy, vyrábali smotanu i tvaroh, s ktorými babička chodila na trh do Tornale, vtedajšieho okresného mesta. Preto aj v čase môjho detstva často varila z týchto surovín – spomínam si najmä na jej vynikajúci smotanový kysnutý koláč. V pahrebe piekla kukuričné pagáče a veľmi mi chutila aj kukurica v mlieku s makom. Varila ju z tvrdej kŕmnej kukurice v zime, ktorú dlho namáčala.
V kuchyni sa varilo na sporáku na drevo – ale ich domácnosť patrila k modernejším v dedine, medzi prvými si postavili splachovacie WC v interiéri.
Pec na chleba som ešte ako dieťa mohla vidieť – videla som, ako ju v 70-tych rokoch búrali. Rozpadol sa aj tkací stroj na povale, na ktorom babička tkala obrusy. Ale na povale som objavila aj kožené ručne šité celé šnurovacie topánky, v ktorých som si ako tridsiatnička pripadala veľmi štýlová, pár rokov som ich hrdo nosila.
Bývali sme s rodičmi väčšinou v zadnej izbe, ktorá bola zariadená starým masívnym spálňovým nábytkom z 20. rokov, ktorý babička dostala ako veno. Na stenách bol bohatý kvetinový tapetový vzor – aj ten historický, z 50. rokov. Obdivovala som v skriniach babičkine šaty, ktoré si dala ušiť na slávnostné príležitosti – zo sametu a surového hodvábu. Aj tie si dnes uchovávam.
Pamätám sa, že v každom dome bola krava a spoločne ich denne hnali na pašu. Večer som si často vyšla k bráne a sledovala, keď sa dobytok vracal z paše, každá krava trafila do svojho dvora. Ujo Zolti bol traktorista – často doniesol niečo z poľa – dule, jablká, či hrozno z opustených sadov. V dedine všetci robili na družstve.
Kravu babička nemala, zato strýko Pista mával často aj teliatka. Srdečne nám vždy nalial čerstvo nadojeného mlieka, bolo spenené a teplé ešte od kravy. Ale aj babička mala vždy prasiatko a kurence, keď som bola malá, často mi upiekli aj holuba.
Keď som chcela ísť v nedeľu von, musela som sa vždy pekne obliecť a hlavne každého pozdraviť – jedno, či ho poznám, alebo nepoznám. Lebo v Chanave sa všetci navzájom zdravili, prejsť popri niekom bez pozdravu bolo neslušné. Konverzácia väčšinou prebiehala rovnako: „Tak si vstala moja? A kamže ideš? A čia ty vlastne si? Koľko že máš rokov? Jaj ty si od Bélu, a ako sa otecko má?“
Družstvo malo veľký kravín i záhradníctvo, kde sa pestovala zelenina a na poliach rástlo obilie, kukurica, cukrová repa i tabak. Niekdajšia sušička tabaku ešte stojí. Pracovala v nej aj babička.
Stará mama zomrela v roku 1985 na mŕtvicu. Z piatich synov žijú dnes už iba dvaja – okrem otca len Bandi v Rimavskej Sobote. V Chanave žije z rodiny iba bratranec Ottó, syn Pistu, a jeho mama, 82-ročná teta Lujza. Ottó sa už v detstve od otca priučil kováčskemu remeslu a dnes má kováčsku dielňu a chová kravy.
Budúcnosť patrí Cigánom
Dvojdom starých rodičov nechala spustnúť naša rodina, noví rómski majitelia ho dali do poriadku. Aj to je taký typický obraz pre dnešnú Chanavu. Babička hovorievala, že chudobná dedina Rómov neuživí, v minulosti ich najímali na sezónne práce. Dnes nie je jasné, kto vlastne živí koho. Obyvateľstvo dediny starne, mladí odchádzajú do sveta – a vracajú sa iba tí z rómskych rodín. V dedine prekvitá práve rómska štvrť na jej konci – pribúdajú nové domy i ulice – a že do krásy a prosperity, o tom som sa mohla presvedčiť.
Musím niečo vlastne uviesť na pravú mieru. Nie sú to Rómovia. „My sme maďarskí Cigáni, Rómovia by sme boli, keby sme vedeli po rómsky, my však všetci hovoríme po maďarsky,“ hovorí Dezső Rusó, ktorý pracuje v bratrancovej kováčskej dielni a previedol ma po rómskej štvrti.
Potom sa v skupine Cigánov, ktorí práve spolu otesávali trámy pre stavbu domu pri ihrisku – komunitnom priestore, rozprúdila debata. Že vraj stará Marika po rómsky ešte vie – ale veľa znalých rómskeho jazyka nenapočítali. Dnes tvoria „maďarskí Cigáni“ 200 zo 700 obyvateľov dediny a majú dvoch zo siedmich miestnych poslancov i vlastné neziskové združenie.
„Nemáme radi neprispôsobivých občanov, iba nám Cigánom robia hanbu,“ hovorí Dezső. Jeho starý otec Dezső Radics bol známym primášom, poznali ho len ako Fótosa. Žiadna dedinská oslava sa bez neho neobišla.
Otec spomína, že v 50. rokoch ešte každý rok zavolali do dediny učiteľa tanca a na fašiangy usporiadali ples, aby mladí predviedli, čo sa naučili. Fótos im hral do tanca.
Sociálne byty v radovej zástavbe ak majú nižší štandard, tak len oproti ostatným v rómskej štvrti, ktoré majú bezpochyby štandard vyšší. Dezső ma vedie na návštevu najskôr k pani Julinke, cukrárke, ktorá pečie buchty na objednávku. Potom k dcére. Steny v jej dome sú pomaľované živými obrazmi – autorom je svokor, ktorý vyrobil aj časť nábytku. Potom navštívime ešte jeho sestru a dom, kde býva s manželkou. Vo všetkých vidím až rituálnu čistotou, akú dokáže udržiavať dnes len máloktorá mestská žena.
Veľa Cigánov chodí pracovať do Maďarska do továrne Bosch a vedeli si vybaviť, aby do Chanavy pre nich denne chodil autobus. Ich deti študujú väčšinou na stredných odborných školách. Lebo ako hovoria, čo Cigán, to majster. Už len podľa tých, ktorých zamestnáva bratranec Ottó viem, že to je pravda. Okrem kováčskej práce pre neho robia aj stavebné a iné práce. „Rád zamestnávam Cigánov, urobia, čo je treba, nevyhovárajú sa, že to nemajú v pracovnej náplni, “ hovorí Ottó.
Kultúrny dom, bývalý kaštieľ Zsoldosovcov, stojí nevyužívaný. Rómovia v ňom v lete minulého roku už po štvrtý krát usporiadali svoj hudobný festival. Na vlastné náklady si zrekonštruovať toalety, aby im podujatie povolili.
„Chceli by sme získať grant na workshopy pre naše deti v kováčškej dielni uja Ottóa,“ hovorí predseda neziskovky Ján Zsíros. Jeho brat Erik tiež patrí k spoľahlivým zamestnancom bratrancovej kováčskej dielne.
Obecné záležitosti
Práca v dedine dnes nie je. Pred pár rokmi som ešte pre Plus 7 dní písala o rodine Molnárovcov, potom aj pre Profit (dnes Index) – jedných z niekdajších najbohatších gazdov, ktorí sprivatizovali svoje majetky a chovali býkov na mäso. Pre choroby
v rodine aj toto hospodárstvo zaniká.
István Juhász, majiteľ poľnohospodárskej eseročky, sa zaslúžil aj o to, že bol kaštieľ Hanvaiovcov z eurofondov zrekonštruovaný na domov sociálnych služieb, ktorý dnes prevádzkuje. Kvôli covidu dnes na ňom leží ťarcha. Pre dom sociálnych služieb varia v kuchyni, ktorá patrí eseročke a kuchárky zaniesli v roku 2021 nákazu medzi seniorov. Zomrelo ich 16.
To že v dedine vznikla kaviareň a zmrzlináreň v malebnom sedliackom dome, je tiež jeho záskuha. Zážitok s kávou či zmrzlinou však nie je to hlavné. V dome je výstava sôch Aladára Igóa, a okrem nich sú tu aj tri bronzové sochy významných chanavských rodákov. Ani o nich sa v cestovateľských príručkách nedočítate. Aby sem turisti prišli, musel by sa angažovať starosta.
Je možné, že nastane čas, keď aj Chanava bude mať starostu Róma – podobne, ako veľa dedín v okolí: Barca, Radzovce či Panické dravce. Aktuálne je dôvod angažovať sa pádny: Starosta Chanavy Lajos Czókoly odmietol z obecných fondov financovať futbalové mužstvo, pretože v ňom hrávali iba cigánski chlapci…
Na návšteve v cigánskej štvrti
People reacted to this story.
Show comments Hide commentsI\’ve always had internet explorer and I never used anything else. What can google chrome and firefox do that internet explorer cant?.
I\’ve heard you can make money off of advertisers. Is it really a significant enough amount to make it worth it? Or does the real benefit in blogging come from the exposure you get? I\’m a bellydancer and I dance at private parties and events. How could I use a blog to get more business? I\’ve heard about people who have products to sell using blogs, but I don\’t have a \“product\“, just me!.