Je zima a Slnko v tomto čase nezapadá nad Vysokými Tatrami, ale západne od panorámy najvyšších slovenských hôr (na úvodnom obrázku je západ Slnka, ako som ho odfotila 5. októbra 2021 z vlaku v Kežmarku). Pomaly sa však blíži jarná rovnodennosť, keď zapadne presne na mieste, kde sa panoráma Vysokých Tatier na západe stretáva s horizontom. Nad rovnakým miestom zapadne Slnko na jesennú rovnodennosť. Aj ďalšie body panorámy Tatier určujú čas.
Neuveriteľné, magické, priestor je v harmónii s časom – aj keď nie úplne presná informácia. Západ Slnka v tomto bode a v tomto čase môžete pozorovať, keď sa postavíte na konkrétne miesto pri Kežmarku na Michalskom poli. Identifikovali ho ľudia v dobe bronzovej stovky rokov pred nami a označili megalitickými kamennými objektmi – podobne ako v Stonehenge, kde majú balvany tiež kalendárnu funkciu.
Balvany sa stratili, ale to, že existovali, ukazuje fotografia z konca 19. storočia. A práve táto fotografia v knihe o dejinách Spiša inšpirovala troch kežmarských mladých mužov – Rastislava Ferulíka, Martina Krasuľu a Michala Gemzu – pustiť sa do dobrodružného astronomicko-historicko-geografického bádania.
Magické závery vedeckého výskumu
Desať rokov výskumu, mnoho hodín štúdia v archívoch a knižniciach, pravidelné archeoastronomické pozorovania a množstvo výpočtov s pomocou astronomického softvéru viedlo k neuveriteľným záverom. Podarilo sa im presne identifikovať miesto, kde stáli megality a určiť ďalšie, až neuveriteľné kalendárne funkcie panorámy Vysokých Tatier. Vytvorili neziskové združenie Nezdolný vrch a výsledok svojej práce prvýkrát predstavili na výstave Tatranský Stonehenge – Kráľ času na Kežmarskom hrade.
Výstava trvala od leta do novembra minulého roku, ale bude mať pokračovanie. „Práve sme podpísali zmluvu, predĺžili sme spoluprácu s Kežmarským hradom. Výstavu znovu otvoríme 1. mája obohatenú o nové exponánty a nové video,“ povedal mi do telefónu Rastislav Ferulík, povolaním astrogeológ, ktorý ma v októbri previedol výstavou.
Posvätná panoráma
Mohla som si tam pozrieť video o tom, ako Slnko putuje po oblohe nad Tatrami. Kľúčové sú tri body panorámy Tatier. Prvý, už spomínaný najzápadnejší bod, kde Slnko zapadne presne 21. marca (pozorované z miesta, kde stáli megality). Potom, ako sa jeho dráha na oblohe predlžuje, zapadá nad panorámou veľhôr stále východnejšie. Najvyšší bod panorámy Lomnický štít dosiahne okolo 1. mája a potom putuje až po jej najnižší bod – Sedlo Kopské. Nad ním zapadne presne na letný slnovrat.
V tomto bode sa Slnko otáča a ako sa dni začínajú skracovať, skracuje sa aj dráha Slnka na oblohe a miesta jeho západov nad Tatrami sa opäť posúvajú smerom na západ. Nad Lomnickým štítom zapadne opäť okolo 1. augusta a na jesennú rovnodennosť, keď znovu zapadne nad západným cípom Tatier, opúšťa panorámu veľhôr na celé zimné obdobie. „Je to fascinujúce poznanie, akoby príroda mala dušu,“ hovorí Rasťo Ferulík.
Veda a mágia v jednom
Nebývalá dokonalosť, priestor a čas sú navzájom prepojené – panoráma Tatier je magická, posvätná. A tieto jej vlastnosti poznali ľudia v dobe bronzovej a označili miesto pozorovania tohto javu obrovskými balvanmi. Potom sa na to po stáročia zabudlo. Vlastne nie celkom. Mystika ostala v miestnych povestiach – napríklad v tej o Kráľovi času, alebo vo zvykoch. „Traduje sa, že pľuť alebo močiť proti slnku je priestupok,“ hovorí Rasťo.
„I keď nevieme, kde balvany dnes sú, z geologického prieskumu vieme, že sa na tomto mieste nachádzali stopy hornín, ktoré sem museli byť privezené z väčšej diaľky,“ hovorí bádateľ. Päť podtatranských megalitov vzbudzuje rovnaký úžas ako tie v Stonehenge, ktoré určujú východy a západy slnka po významé dni v roku. Rovnaký, ako keď v megalitickom chráme na Malte zasvieti slnečný lúč cez otvor iba v jediný deň v roku – na slnovrat – a osvetlí oltár. Rovnaký, ako pyramídy v Egypte, ktorým rohy smerujú k štyrom svetovým stranám.
Veda a legenda v jednom, vedecké štúdie viedli k záverom, ktoré sú magické, nevysvetliteľné, jednoducho sa takýmto pocitom neubránite, keď sa zamýšľate nad panorámou Tatier.
Najvyšší bod a sviatok lásky i žatvy
Rastislav Ferulík zároveň vysvetľuje, prečo je práve Lomnický štít na dráhe Slnka ten významný bod. „Lomnický štít bol až do roku 1936 považovaný za najvyšší vrchol Tatier.“ Gerlachu potom nenamerali o pár metrov viac, ale na horizonte patrí najvyšší bod stále Lomničáku. Prvý máj aj prvý august, okolo ktorých nad ním Slnko zapadá, sú dva dátumy významných sviatkov v keltskom kalendári, ktoré majú dodnes obdobu vo folklórnej tradícii, sú dôležitým medzníkom v poľnohospodárskom roku. Stačilo sa pozrieť na panorámu Tatier a ľudia vedeli, že sa blíži čas prvomájových sviatkov lásky alebo, času, keď z novej úrody upečú prvý chlieb.
Mesiac – svedok dejín
Rovnako prekvapujúca a ešte možno oveľa mystickejšia je dráha mesiaca nad panorámou Vysokých Tatier. Aj o nej Nezdolný vrch vytvoril video. „Dráha mesiaca sa opakuje v deväťročných cykloch. Mesiac deväť rokov putuje na východ a deväť rokov späť. V roku 2015 bol mesiac nad Lomnickým štítom, potom v nasledujúcich rokoch vychádzal naľavo od neho. Najbližší významný rok bude 2025, keď si slnko a mesiac vymenia miesto,“ opisuje R. Ferulík.
Fázy mesiaca priam nabádajú spájať ich s obdobiami úrody, vojen, epidémií… Určite by sa našlo v minulosti obdobie epidémie, ktoré prebiehalo vo fáze mesačného cyklu zodpovedajúcej tej dnešnej v „dobe covidovej“.
Objav starší ako pri Stonehenge
„Balvany stáli v radoch smerujúcich k rôznym miestam na obzore, kde zapadá Slnko počas významných sviatkov ako jarná rovnodennosť, začiatok mesiaca máj, letný slnovrat a iné. Takto osadené kamene sú na Michalskom poli a na úpätí Jeruzalemského vrchu,“ takto popísal kalendárnu funkciu podtatranských megalitov Michal Greisiger v roku 1897, pár rokov pred ich zničením. Nebol to však prvý popis kalendárnej funkcie Tatier.
Trojica mladých Kežmarčanov našla v archívoch texty od vzdelanca Juraja Buchholtza mladšieho popisujúce kalendárnu funkciu kameňov pri Kežmarku, ktoré pochádzajú z roku z roku 1725. „Je to významný objav, pretože to bolo o pár rokov skôr, ako kalendárnu funkciu Stonehenge popísal archeológ Wiliam Stukeley,“ hovorí Rasťo Ferulík. Bolo to v roku 1740.
Juraj Buchholtz mladší (1688 – 1737) patril vo svojej dobe k vzdelancom európskeho formátu. Bol polyhistor, astronóm, venoval sa výskumu jaskýň. Prvý zakreslil panorámu Vysokých Tatier, cenné sú jeho speleologické a astronomické pozorovania.
Megality mali podľa neho stáť aj na ďalšom mieste – na Jeruzalemskom vrchu pri Kežmarku, mieste ktoré bolo osídlené už v praveku. Pri archeologickom výskume tu vyzdvihli mnohé vzácne predmety – najstaršie boli z doby laténskej. Kedysi tu stálo hradisko s akropolou, kde podľa povestí horel večný oheň, sídlo mocného vládcu, ktorý odmeriaval čas. O ňom hovorí aj ľudová povesť Kráľ času. Sekeromlat, ktorý tu archeológovia vyzdvihli, respektíve jeho 3D sken a replika, budú od mája vystavené na Kežmarskom hrade.
Ďalšie plány
Čo plánuje Nezdolný vrch ďalej? Nie, nebudú to slnovratové seanse na poli pri Kežmarku. „Občianske združenie pracuje na publikácii, kde bude zhrnutý celý náš archeoastronomický, archívny a historický výskum. Taktiež pripravuje podklady k náučno-vzdelávaciemu dokumentárnemu filmu o spomínaných megalitických stavbách a dobe, keď vznikali. Oz-tko podalo niekoľko projektov v rámci fondov a dotácií a podľa toho, čo z nich bude schválené, to bude možné realizovať,“ napísal mi Martin Krasuľa.
People reacted to this story.
Show comments Hide commentsTrusting to make the right decisions can be tough. It can take many people a long time to build a strong moral system. It doesnt really just happen if you know what I mean.