Adriana mala 19 rokov, keď v roku 2002 odišla do Anglicka pracovať ako au-pair. Približne v rovnakom čase prišiel do Anglicka aj Jonas z Ghany. Keď sa obaja stretli v Londýne, určite im nenapadlo, že raz budú mať spolu na Slovensku hydinovú farmu.
Dnes žijú manželia Amoahovci vo Veľkom Orvišti pri Piešťanoch so svojimi tromi deťmi. „Nikdy som si nemyslel, že raz budem kŕmiť sliepky, čistiť podstielky,“ hovorí Jonas, podľa ktorého pomenovali hydinovú farmu.
Adriana a Jonas Amoah chovajú kurčatá – brojlery podstieľkovým spôsobom v priestranných halách. Kedysi to bol kravín bývalého družstva vo Veľkom Orvišti, teraz má celkom iné osadenstvo, ktoré tu má lepšie podmienky pre život ako kedysi kravy. Kurčatá majú dostatok priestoru, nie sú tu hlava na hlave ako vo veľkochovoch, je ich okolo 1500. Trikrát do týždňa sa porážajú a rozvezú zákazníkom po okolí – spolu asi sto týždenne.
V jednej hale štebotajú dvojdňové kuriatka, ktoré si práve priviezli z Čiech. Budú rásť osem až dvanásť týždňov, potom pôjdu pod nôž. V druhej hale sú dospelé – teraz, v septembri niektoré aj staršie ako je ideálny vek na porážku. „Leto nie je dobrá sezóna, predaj nám zvyčajne výrazne klesne. Preto kupujeme iba taký počet kuriatok, aby sme naplnili minimálne limity nášho chovu, ku ktorým sme sa zaviazali. Aj tie máme niekedy problém predať.“
Mäso starších zvierat tak isto nemá chybu – len veľké sa kurčatá sa horšie predávajú, ceny majú stanovené podľa váhy. Štandardná váha kurčaťa je 2,5 kila, ale 14-týždňové môže mať aj 3,5, čo pri cene 5 eur za kilo stojí už viac ako 17 eur.
Tajomstvo chutnej kuraciny
„Kŕmime ich vlastnou zmesou, ktorú si dávame namiešať v Poľnohospodárskom družstve Čachtice. Nepoužívame hormóny ani antibiotiká. Proti chorobám aplikujeme bylinné maceráty,“ opisuje Adriana. V tom spočíva výnimočnosť ich kuraciny – a tiež v tom, že sa zvieratá neporážajú päťtýždňové ako vo veľkochovoch, ale nechajú ich dorásť prirodzeným tempom na prirodzenej strave.
„Mäso je tak vyzretejšie, šťavnaté, má tuku a svaloviny v akurátnom pomere. Každý, kto ochutnal naše kurčatá, sa k nám vracia,“ pýši sa Adriana.
„Mali sme zákazníka, ktorý jedával často kuracinu, čo je vhodná bielkovina pre športovcov na pestovanie svalov. Ale začali mu rásť prsia a dokonca sa mu objavila laktácia. Keď prešiel na naše kurčatá, problém sa vyriešil,“ opisuje Adriana.
Kurčatá rozvážajú čerstvé, len ich po porážke vychladia. Alergici či ľudia s histamínovou diétou, ktorí potrebujú konzumovať mäso čo najskôr po porážke, ho môžu mať dve hodiny po zabití zvieraťa. Stačí sa vopred dohodnúť a prísť si poň na farmu.
Čerstvosť a plánovanie odbytu
Bežne vozia kurčatá zákazníkom po okolí – do Piešťan, Trenčína, najďalej do Bratislavy. Potrebujú však chov plánovať a preto si zaviedli vernostný program.
Pri malých farmách ako je Jonas je plánovanie odbytu kľúčové. Nejde o to vyprodukovať toho čo najviac, aby sa čo najviac predalo, ale vyprodukovať presne toľko, koľko predajú. Kurčatá predávajú čerstvé hneď po porážke, zabijú ich len toľko, koľko majú objednávok.
Zákazník, ktorý chce využívať tú výhodu mať produkty čerstvé z farmy, musí vedieť, že to nie je rovnaké, ako keď si z regála v supermarkete vyberie toľko tovaru, koľko si práve zmyslí. Ak si dokáže svoj nákup naplánovať a dohodnúť sa na pravidelných stabilných množstvách, farmárovi to umožní produkciu plánovať a vďaka tomu prežiť v náročných podmienkach. Čerstvosť je jedinečná vlastnosť tovaru a zákazník ju môže mať výmenou za trocha trpezlivosti a empatie voči farmárovi.
Na Lokálnych trhoch v Bratislave
Do Bratislavy vozia kurčatá aj na Lokálne trhy. Je to predobjednávkový predaj, kde sa tovar objednáva cez internet a farmári a ich zákazníci sa stretnú v danom termíne na konkrétnom mieste.
Cesta na Slovensko
Adriana prešla v Anglicku viacerými zamestnaniami – až napokon zakotvila v britskej leteckej spoločnosti, pre ktorú pracovala na letisku sedem rokov. V tom čase už s Jonasom bývali spolu a narodila sa im dcéra Rita. Aj mladší Thomas sa narodil ešte v Anglicku.
Spolu s Jonasom navštívili Slovensko prvýkrát v roku 2011. A Jonas si pod dojmami z tejto návštevy ako prvý z manželov začal predstavovať ich spoločnú budúcnosť práve na Slovensku. „Mal som vtedy krásne pocity, všetci ľudia boli prívetiví. Naše deti sa hrali s deťmi od susedov a pripomínalo mi to život u nás v Ghane,“ spomína Jonas.
Adriana s deťmi prišla na Slovensko prvá. Po dvoch rokoch prišiel aj Jonas a našiel si tu zamestnanie. „Chceli sme mať dom so záhradou a pestovať si vlastnú zeleninu. Tak sme sa dostali do Veľkého Orvišťa, s domom sme kúpili aj obrovskú, 30-árovú záhradu,“ spomína.
Adriana vyrástla v paneláku v Piešťanoch a k záhradkárčeniu a farmárčeniu mal Jonas bližšie ako ona. „Mal veľa súrodencov a otec každého podporoval v tom, čo ho bavilo. Jeho sestra napríklad rada piekla, tak jej nakúpil potrebné zariadenia. A Jonas s bratrancom chceli farmárčiť, tak im prenajal pole. Clapci sa teda učili obrábať pôdu, čo vypestovali, potom dokázali aj predať,“ opisuje.
V rodine mal každý nejakú úlohu. Jonas sa musel každé ráno postarať o zvieratá a robí to vlastne aj dnes. Adriana má na starosti objednávky a rozvoz a na porážku a porcovanie kurčiat majú zamestnankyňu. Jonas ako prvý odišiel zo zamestnania a začal sa farme venovať naplno, dnes to robia obaja. Zamestnávajú spolu troch ľudí.
Lady Gaga aj hodvábna guľa
Prvé sliepky dostali výmenou za hodiny angličtiny. „Kamarátka zdedila sliepky po starej mame a ja som od nej nechcela za hodiny angličtiny pýtať peniaze. Dohodli sme sa teda tak, že za každú odučenú hodinu dostanem jednu sliepku.“
Na začiatku ich chovateľského príbehu boli tieto staručké nosnice a začalo ich to baviť. „Potom sme skúšali chovať kadečo, chodili sme na chovateľské veľtrhy a kupovali sme si rôzne zaujímavé plemená,“ spomína Adriana. Mali silky s bohatým našuchoreným hodvábnym perím, araucany, ktoré znášajú zelené vajíčka, také čo majú čierne perie a čierne mäso i holandské plemeno s impozantným chocholom, ktoré volali Lady Gaga.
Skúšali chovať kačky, husi aj ovce. Adriana si spomína, ako raz dali kačacie vajcia do plastovej liahne. Keď nadišiel ich čas, celá rodina vstala ráno o piatej a spoločne sa tešili, ako vajíčkam pukajú škrupiny, ako mláďatá začínajú štebotať a derú sa von.
Objednávka z pôrodnice
Zvieratá mali spočiatku hlavne zo záľuby. No keď sa ľudia začali na nich obracať a pýtať sa na mäso či vajíčka, vnuklo im to myšlienku, že by to mohli skúsiť robiť profesionálne.
Podnikať začala Adriana vlastne z pôrodnice. „Rozhodli sme sa, že to skúsime vo väčšom. Bola som ešte v pôrodnici so synom Jamesom a odtiaľ som telefonicky objednávala päťdesiat kureniec a šklbačku,“ usmieva sa Adriana.
Potom sa s veľkou vervou pustili do niečoho neznámeho. Skúsenosti prichádzali postupne. Najskôr mali kurčatá v záhrade vo voľnom výbehu, len im postavili drevené búdky. „Trvalo päť mesiacov, kým narástli na veľkosť vhodnú na porážku, ale to už mali mäso také tvrdé, že ani náš pes ho nechcel jesť, “ opisuje Adriana prvé skúsenosti.
„Skúšali sme veľa vecí, aj liahnuť. Bolo zaujímavé pozorovať ten život na dvore, ako sa zvieratá voči sebe správajú, akú majú medzi sebou hierarchiu. Keď napríklad prinesiete nové sliepky, tak ich staré nenechajú najesť sa, kohút ich nepustí ku kŕmidlu. Ak sú kohúti dvaja, musíte ich nechať, aby sa pobili a vybavili si to medzi sebou. Ak ich od seba odtrhnete, budú to v sebe nosiť a stále sa budú biť. Mali sme raz dve čiernobiele kačky, ktoré ostatné, biele, šikanovali. Veľa sme sa o zvieratách naučili, je to fascinujúci svet,“ opisuje Adriana.
Rozhodli sa pre podstielkový spôsob, chov v uzavretých priestoroch má určité výhody, kurčatá sú napríklad lepšie chránené pred rôznymi nákazami. Nevyhli sa však problémom na úradoch.
„Podarilo sa nám získať dotáciu na vybudovanie technických zariadení, ale trvalo dva roky, kým sme dostali odpoveď, že nám ju poskytnú. Keď sme projekt písali, mali sme kurčatá ešte na dvore, neskôr sme ich previezli do hál po bývalom družstve o dva kilometre ďalej. S tým si úradníci nevedeli rady,“ opisuje Adriana problém, ktorého riešenie trval dlhé mesiace.
V cukrárni i v reštaurácii
Vajíčka vozia aj do cukrárne v Piešťanoch, mäso do viacerých reštaurácií. „V jednej reštaurácii chcú variť vývar iba z našich kuracích chrbtov, vraj z ničoho nie je taký dobrý.“
Keď sa tam stretávam s Adrianou, okrem vývaru si objedná aj krídelká. „Na pohľad vyzerajú ako odo mňa, porcujem ich rovnako. Ale keď zahryznem, už zacítim nejakú čudnú príchuť od kosti, tak asi to nebudú moje,“ rieši Adriana, či jej priniesli jedlo z vlastných surovín.
Plánov majú Amoahovci veľa. „Chceli by sme ešte viac zdokonaliť krmivo, pozerať sa aj na to, ako boli jednotlivé komponenty vypestované, nájsť podľa toho kvalitných dodávateľov,“ opisuje. Ďalšiu halu by chceli prerobiť na produkciu vajec a zvýšiť počet sliepok, aby mohli cenu vajec znížiť. Chce to však ďalšie investície.
Život na farme je v septembri rušný, predaj sa po lete postupne rozbieha. „V pondelok ráno treba rozviezť vajíčka, potom sa poráža. Rovnako ako v stredu, vo štvrtok máme výdaj. Treba sledovať objednávky, objednávať kuriatka, čistiť podstielky a popri tom si plniť administratívne povinnosti, ktorých nie je málo. Stále treba niečo robiť, niečo riešiť, stále sa niečo deje,“ uzatvára Adriana.
No Comments
Leave a comment Cancel