Adriana mala 19 rokov, keď v roku 2002 odišla do Anglicka pracovať ako au-pair. Približne v rovnakom čase prišiel do Anglicka aj Jonas z Ghany. Keď sa obaja stretli v Londýne, určite im nenapadlo, že raz budú mať spolu na Slovensku hydinovú farmu.
Dnes žijú manželia Amoahovci vo Veľkom Orvišti pri Piešťanoch so svojimi tromi deťmi. „Nikdy som si nemyslel, že raz budem kŕmiť sliepky, čistiť podstielky. Keby sme nekúpili tento dom na vidieku, asi by sme žili úplne inak,“ hovorí Jonas, podľa ktorého pomenovali hydinovú farmu.
Adriana a Jonas Amoah chovajú kurčatá – brojlery podstieľkovým spôsobom v priestranných halách vo Veľkom Orvišti. Kedysi to bol kravín, po zániku družstva priestory dlho chátrali, kým si ich Amoahovci neprenajali a neprestavali. Kurčatá majú v nich dostatok priestoru pre život, nie sú tam hlava na hlave ako vo veľkochovoch. Je ich tu okolo 1500, trikrát do týždňa z nich porazia spolu asi sto a rozvezú zákazníkom po okolí.
V jednej hale štebotajú dvojdňové kuriatka, ktoré si práve priviezli z Čiech. Budú rásť osem až dvanásť týždňov, potom pôjdu pod nôž. V druhej hale sú dospelé – teraz, v septembri niektoré aj staršie ako je ideálny vek na porážku. „Leto nie je dobrá sezóna, predaj nám zvyčajne výrazne klesne. Preto kupujeme iba taký počet kuriatok, aby sme naplnili minimálne limity nášho chovu, ku ktorým sme sa zaviazali. Aj tie máme niekedy problém predať.“
Mäso starších zvierat tak isto nemá chybu – len veľké sa kurčatá sa horšie predávajú, ceny majú stanovené podľa váhy. Štandardná váha kurčaťa s drobkami je tri kilá, ale 14-týždňové môže mať aj šesť kíl, a to už pri cene 5 eur na kilo stojí 30 eur.
Tajomstvo chutnej kuraciny
„Kŕmime ich vlastnou zmesou, ktorú si dávame namiešať v Poľnohospodárskom družstve Čachtice. Nepoužívame hormóny ani antibiotiká. Proti chorobám aplikujeme bylinné maceráty,“ opisuje Adriana. V tom spočíva výnimočnosť ich kuraciny – a tiež v tom, že sa zvieratá neporážajú nanajvýš šesťtýždňové ako vo veľkochovoch, ale nechajú ich dorásť prirodzeným tempom na prirodzenej strave.
„Mäso je tak vyzretejšie, šťavnaté, má tuku a svaloviny v akurátnom pomere. Každý, kto ochutnal naše kurčatá, sa k nám vracia,“ pýši sa Adriana.
„Mali sme zákazníka, ktorý jedával často kuracinu, čo je vhodná bielkovina pre športovcov na pestovanie svalov. Ale začali mu rásť prsia a dokonca sa mu objavila laktácia. Keď prešiel na naše kurčatá, problém sa vyriešil,“ opisuje Adriana.
Kurčatá rozvážajú čerstvé, len ich po porážke vychladia. Alergici či ľudia s histamínovou diétou potrebujú konzumovať mäso čo najskôr po porážke, a keď si poň prídu na farmu Jonas po predchádzajúcej dohode, môžu ho mať dve hodiny po zabití zvieraťa.
Plánovanie odbytu a empatia zákazníka
Bežne vozia kurčatá zákazníkom po okolí – do Piešťan, Trenčína, najďalej do Bratislavy. Potrebujú však chov plánovať a preto si zaviedli vernostný program: do neho zaradia každého, kto sa zaviaže, že si do mesiaca objedná aspoň dve kurčatá a dvakrát po 10 vajec.
Pri malých farmách ako je Jonas je plánovanie odbytu kľúčové. Nejde o to vyprodukovať toho čo najviac, aby sa čo najviac predalo, ale vyprodukovať toľko, koľko vedia predať. Kurčatá predávajú čerstvé hneď po porážke, zabijú ich len toľko, koľko majú objednávok.
Zákazník, ktorý chce využívať tú výhodu mať produkty čerstvé z farmy, musí vedieť, že to nie je rovnaké, ako keď si z regála v supermarkete vyberie toľko tovaru, koľko si práve zmyslí. Ak si dokáže svoj nákup naplánovať a dohodnúť sa na pravidelných stabilných množstvách, farmárovi to umožní produkciu plánovať a vďaka tomu prežiť v náročných podmienkach. Čerstvosť je jedinečná a zákazník ju môže mať výmenou za trocha trpezlivosti a empatie voči farmárovi.
„Často sa nám stáva, že si zákazníci neprečítajú naše obchodné podmienky, v ktorých máme uvedené, že zrušenie odberu by mali nahlásiť aspoň tri mesiace vopred,“ vysvetľuje Adriana.
Na Lokálnych trhoch v Bratislave
Do Bratislavy vozia kurčatá aj na Lokálne trhy. Je to predobjednávkový predaj, kde sa tovar objednáva cez internet a farmári a ich zákazníci sa stretnú v danom termíne na konkrétnom mieste. Aktuálne sa Lokálne trhy konajú jeden až dvakrát do mesiaca v Bratislave na štyroch miestach.
Cesta na Slovensko
Adriana prešla v Anglicku viacerými zamestnaniami – až napokon zakotvila v britskej leteckej spoločnosti, pre ktorú pracovala na letisku sedem rokov. V tom čase už s Jonasom bývali spolu a narodila sa im dcéra Rita. Aj mladší Thomas sa narodil ešte v Anglicku.
Spolu s Jonasom navštívili Slovensko prvýkrát v roku 2011. A práve Jonas ju začal presviedčať, aby prišli bývať na Slovensko. „Mal som vtedy krásne pocity, všetci ľudia boli prívetiví. Naše deti sa hrali s deťmi od susedov a pripomínalo mi to život u nás v Ghane,“ spomína Jonas na prvú návštevu na Slovensku.
Adriana s deťmi prišla na Slovensko prvá. Po dvoch rokoch prišiel aj Jonas a našiel si tu zamestnanie. „Chceli sme mať dom so záhradou a pestovať si vlastnú zeleninu. Kúpili sme dom vo Veľkom Orvišti, ktorý mal obrovskú, 30-árovú záhradu,“ spomína.
Adriana vyrástla v paneláku v Piešťanoch a k záhradkárčeniu a farmárčeniu mal bližšie Jonas. „Mal veľa súrodencov a otec každého podporoval v tom, čo ho bavilo. Jeho sestra napríklad rada piekla, tak jej nakúpil potrebné zariadenia. A Jonas s bratrancom chceli farmárčiť, tak im prenajal pole. Clapci sa teda učili obrábať pole, čo vypestovali, potom dokázali aj predať,“ opisuje.
V rodine mal každý nejakú úlohu. Jonas sa musel každé ráno postarať o zvieratá a robí to vlastne aj dnes, pričom Adriana má na starosti objednávky a rozvoz. Na zabíjanie a porcovanie kurčiat majú zamestnankyňu. Jonas ako prvý odišiel zo zamestnania a venoval sa farme naplno, dnes to robia obaja. Zamestnávajú spolu troch ľudí.
Lady Gaga aj hodvábna guľa
Prvé sliepky dostali výmenou za hodiny angličtiny. „Kamarátka zdedila sliepky po starej mame a ja som od nej nechcela za hodiny angličtiny pýtať peniaze. Dohodli sme sa teda tak, že za každú odučenú hodinu dostanem jednu sliepku.“
Na začiatku ich chovateľského príbehu boli tieto staručké nosnice a začalo ich to baviť. „Potom sme skúšali chovať kadečo, chodili sme na chovateľské veľtrhy a kupovali sme si rôzne zaujímavé plemená,“ spomína Adriana. Mali silky s bohatým našuchoreným hodvábnym perím, araucany, ktoré znášajú zelené vajíčka, také čo majú čierne perie a čierne mäso i holandské plemeno s impozantným chocholom, ktoré volali Lady Gaga.
Skúšali chovať kačky, husi aj ovce. Adriana si spomína, ako raz dali kačacie vajcia do plastovej liahne. Keď nadišiel ich čas, celá rodina vstala ráno o piatej a spoločne sa tešili, ako vajíčkam pukajú škrupiny, ako mláďatá začínajú štebotať a derú sa zo škrupiny von.
Objednávka z pôrodnice
Zvieratá mali spočiatku hlavne zo záľuby. No keď sa ľudia začali na nich obracať a pýtať sa na mäso či vajíčka, vnuklo im to myšlienku, že by to mohli skúsiť robiť profesionálne.
Podnikať začala Adriana vlastne z pôrodnice. „Rozhodli sme sa, že to skúsime vo väčšom. Bola som ešte v pôrodnici so synom Jeremym a odtiaľ som telefonicky objednávala 50 kureniec a šklbačku,“ usmieva sa Adriana.
Potom sa s veľkou vervou pustili do niečoho neznámeho. Skúsenosti prichádzali postupne. Najskôr mali kurčatá v záhrade vo voľnom výbehu, len im postavili drevené búdky. „Trvalo päť mesiacov, kým narástli na veľkosť vhodnú na porážku, ale to už mali mäso také tvrdé, že ani náš pes ho nechcel jesť, “ opisuje Adriana prvé skúsenosti.
„Skúšali sme veľa vecí, aj liahnuť. Bolo zaujímavé pozorovať ten život na dvore, ako sa zvieratá voči sebe správajú, akú majú medzi sebou hierarchiu. Keď napríklad prinesiete nové sliepky, tak ich staré nenechajú najesť sa, kohút ich nepustí ku kŕmidlu. Ak sú kohúti dvaja, musíte ich nechať, aby sa pobili a vybavili si to medzi sebou. Ak ich od seba odtrhnete, budú to v sebe nosiť a stále sa budú biť. Mali sme raz dve čiernobiele kačky, ktoré ostatné, biele, šikanovali. Veľa sme sa o zvieratách naučili,“ opisuje Adriana.
Rozhodli sa pre podstielkový spôsob, chov v uzavretých priestoroch má určité výhody, kurčatá sú napríklad lepšie chránené pred rôznymi nákazami. Nevyhli sa však problémom na úradoch.
„Podarilo sa nám získať dotáciu na vybudovanie technických zariadení, ale trvalo dva roky, kým sme dostali odpoveď, že nám ju poskytnú. Keď sme projekt písali, mali sme kurčatá ešte na dvore, neskôr sme ich previezli do hál po bývalom družstve o dva kilometre ďalej. S tým si úradníci nevedeli rady,“ opisuje Adriana problém, ktorého riešenie trval mesiace.
V cukrárni i v reštaurácii
Vajíčka vozia aj do cukrárne v Piešťanoch, mäso do viacerých reštaurácií. „V jednej reštaurácii chcú variť vývar iba z našich kuracích chrbtov, vraj z ničoho nie je taký dobrý.“
Keď sa tam stretávam s Adrianou, okrem vývaru si objedná aj krídelká. „Na pohľad ich majú odo mňa, porcujem ich rovnako. Ale keď zahryznem, už zacítim nejakú čudnú príchuť od kosti, tak asi to nebudú moje,“ rieši Adriana, či jej priniesli jedlo z vlastných surovín.
Plánov majú Amoahovci veľa. „Chceli by sme ešte viac zdokonaliť krmivo, pozerať sa aj na to, ako boli jednotlivé komponenty vypestované, nájsť podľa toho kvalitných dodávateľov,“ opisuje. Ďalšiu halu by chceli prerobiť na produkciu vajec a zvýšiť počet sliepok, aby mohli cenu vajec znížiť. Chce to však ďalšie investície.
Život na farme je v septembri rušný, predaj sa po lete postupne rozbieha. „V pondelok ráno treba rozviezť vajíčka, potom sa poráža, rovnako ako v stredu, a vo štvrtok máme výdaj. Treba sledovať objednávky, objednávať kuriatka, čistiť podstielky a popri tom si plniť administratívne povinnosti, ktorých nie je málo. Stále treba niečo robiť, niečo riešiť, stále sa niečo deje,“ uzatvára Adriana.
No Comments
Leave a comment Cancel